Neopapájovci

Cestujeme nočným vlakom na východ do Tatier. Tuto dievčina mi hovorí, že už niekoho má. Nechám sa odbiť. Páči sa jej môj ruksak. Ešte riešime nejaké pozície spolucestujúcich a miestenky. Stále si presadáme. Megakino v ktorom premietajú počítačové hry. Sedím úplne vzadu. Cez prestávku akože diskusia a nenápko cez uličku odnášajú štyri truhle s mŕtvolami zozadu. Začnem hulákať no nikto sa nechytá, len čo na mňa všetci čumia. Zdrhačky von. Aké hráte u vás hry? Mňa to tu už nudí.

Stretávam ho v nákupnom centre v Banskej. Toto tu je pre ľudí? Pýta sa. Africký princ vysoký a chudý. Vraj u nich v kmeni jedávajú len každý druhý deň. No a akurát keď som prestal fajčiť. Ukazuje mi modré desiny. Pozná cestu? Tadiaľto, vediem ho von. Prídeme do reštiky, sadáme. Vyzerá že sa ukľudnil. Príde servírka a ponúka nám predjedlo – údené. Čo je to? To je u nás taký zvyk. Mäso nejem, odbije ju. Potom sa začneme smiať – údené, varené, pečené, alebo surové? Ále áno, taký tataráčik.

Naspäť v Bratislave stretávam Ábela z New Yorku. Práve mal rande s nejakou čajočkou, no nechce ísť k nemu domov. Lesba asi. Aj keď má sympatie. Vravím mu, že to nemá perspektívu. Keby ťa chcela, tak ide k tebe domov prespať. Čajka stretáva kamošku na zastávke pri Randalli trochu vyššie a niečo preberajú. Ábel nevyzerá nadšene, no súhlasí. Už ju ďalej nerieši.

Ideme daľej, Ábel musí k psychológovi. Vyzerá, že lekár neordinuje, lebo na ulici je plno ľudí čo naňho čakajú. Čech, ktorý sa vrátil z Kanady aby si tu otvoril prax v rodnom meste. Nikto mu nerozumie. Ukazuje mi lístok cez vitráž. Píše na ňom : SKLO. Nahlas prekladám pre všetkých – Fragile. Dav je nakŕmený, dočasne. Všetci tak trochu chápu, dočasne. Doktor chce ešte dovysvetľovať. Naleje mlieko do rezňov a ukazuje mi misku. Oukej, je to jasné, profesor sa zbláznil. This cat is gone – oznamujem verejnosti. Nothing to see here anymore.

Chcem prejsť cez cestu ale je tu strašne veľa áut. Preskočím na ostrovček, no cesta sa zdá byť zatarasená. Kadiaľ teraz? Môžeš to skúsiť cez SAV hovorí mi jeden týpek a ukazuje do úzkej tmavej uličky ktorá vedie hore na západ. Ale takto v noci ťa tam niekto asi najskôr dobodá nožom. Ja sa nebojím ničoho, statočne kričím. Ale nakoniec tadiaľ nejdem. Idem dole na juh. Smerom do centra. Niesom však z toho roztopený. Som zmrzka.

S tým stredovekom je to také.

A ešte veľa podobných príbehov.