Nepodarky

Kamarátka, ktorá si prechádza akútnou fázou depresie mi dnes povedala, že v sebe cíti demokraciu. Pre čokoľvek sa konečne rozhodne, vždy sa v nej začne ozývať opozícia. Zasmiali sme sa na tom a ja som dodala, že nikto z nás si nevyberá po čom naozaj túži. Ako autokrati by sme najradšej mali všetko bez reptania a bez vnútorného zápasu. Kde by ale potom zostal priestor pre krásu nedokonalostí?

Čas kopí straty. Raz sú to kopce s čarovnými výhľadmi, inokedy kĺzačky až do pekla. Každá nová strata ma núti spomenúť si, ako je asi na tom mojom kopci. Cez privreté viečka zreteľne vidím, ako kľudne stojí a občas sa otrasie. Zo stromov, ktorých korene siahajú do jeho útrob, opadávajú listy a rozpaľujú všetky chodníčky. Sú doň nepravidelne vryté, ako čiary do ľudskej dlane. Prechodila som po nich svoju bolesť a teraz by som sa ňou najradšej nechala prikryť. Navždy. Naďalej nás spája neviditeľné puto – pravidelne prechádzame okolo seba cestou do Bystrice a späť, rozprávame sa. Chcela by som vedieť či sa ešte dokážeme navštíviť, no bolí ma päta.

Ráno som sa zobudila s obrovskou túžbou môcť sa ťa letmo dotknúť spôsobom, až by zo skrehnutých konárikov opadával srieň. Vtáčnik nestojí o zdvorilostné návštevy. Vždy chcel celého človeka, nie iba po kúskoch. Desilo ma to a vzrušovalo zároveň.

Veziem sa v aute s pánom riaditeľom. Rozpráva mi o školskej zabíjačke. Je to taký školský „team-building“, na ktorom si každý môže pripraviť svoju vlastnú klobásu. Kým rozpráva, predstavujem si, ako tie klobásky potom jedia z krištáľových tácok, ktoré som videla v dielni na brúsenie skla. Žiaci sa na nich učia vybrusovať hviezdy. Brúsia ich podľa predlohy dovtedy, kým nebude každá hviezda rovnaká. Ani neviem odkiaľ, vzala sa vo mne túžba po krištáľovej tácke. Chcela by som takú, na ktorej je každá hviezda tak trochu iná, ale hanbím si ju vypýtať od riaditeľa. Volajú ich nepodarky. Môj Vtáčnik je tiež iba taký malý kopec – žiadna osemtisícovka. A predsa sa na ňom dá zomrieť od vyčerpania.